reklama

Jeden deň študentky v karanténe

Ako vyzerá jeden deň vysokoškolskej študentky pražskej univerzity v domácej karanténe na Slovensku?

Písmo: A- | A+
Diskusia  (4)

Ráno sa prebúdzam v podstatne pohodlnejšej posteli, na akú som si navykla. Slastne sa ponaťahujem s istotou, že matrac podo mnou neposkytoval oporu desiatkam ďalších bývalých študentov pri najrozmanitejších voľnočasových aktivitách.

Prvotná denná úloha zostáva nemenná bez ohľadu na moju aktuálnu lokalitu. V polospánku sa dovliecť ku kávovaru, vyťukať správnu kombináciu tlačidiel a už len vdychovať omamnú vôňu legálnej a celosvetovo rozšírenej drogy, inak známej pod menom kofeín. Ak by kávovým zrnám postavili svätostánok, pravidelne by som tam chodila zapaľovať vonné sviečky. A občas priniesla kytičku. 

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Následne skontrolovať sociálne siete, prezrieť najnovšie fotky známych i vcelku náhodných osôb, neprimerane dlho sa rozplývať nad videom opustených a vzápätí zachránených mačiatok, odbiť si rannú hygienu a zavrieť za sebou na izbe dvere. Proces veľmi podobný tomu na internáte, akurát cesta do kúpeľne predstavuje vzdialenosť dlhšiu ako päť krokov a moje bosé nohy nie sú ohrozené najrozmanitejšími populáciami húb číhajúcich v útrobách dlažobných kociek. 

Keď mám už zo seba ako-tak dobrý pocit a v žilách mi koluje druhá šálka kávy, zapínam počítač a zároveň aj mozog, ktorý ale disponuje neporovnateľne dlhším vedením ako môj polepený notebook zo strednej. Najbližších pár hodín sa snažím všemožnými spôsobmi prinútiť svoju myseľ pracovať a sústrediť sa, dostať zo seba aspoň zopár riadkov pomaličky sa predlžujúcej bakalárskej práce a zároveň sa nezblázniť z vidiny navlas rovnakej činnosti, ktorá ma čaká najbližší mesiac. Naproti Prahe mi moja detská izbička poskytuje oveľa väčšie pohodlie vrátane špeciálne skonštruovaného, chrbát podopierajúceho, nastaviteľného kresla. To si náležite vychutnávam špeciálne pri predstave ošúchanej drevenej stoličky na internáte, vyvolávajúcej u pamätníkov minulého režimu prinajmenšom nostalgické spomienky.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Akonáhle pociťujem totálnu neschopnosť ďalej sa sústrediť, priznávam porážku a zhodnotím, že nastal čas na obed. Tu prichádza najväčšia zmena života v domácej karanténe oproti klasickému dňu vysokoškolského študenta v králikárni zvanej internát. Domáca strava. Ale že skutočne domáca a ešte k tomu čerstvá. A ako bonus nemusieť podieľať sa na jej príprave. To je zásadný rozdiel oproti špagetám, ktoré zostali v pražskej chladničke po mojom mierne panickom odchode späť na Slovensko. Keď si tak zrátam aktuálny počet dní strávených v domácej izolácii (budú to tri týždne), priznávam, mám istú obavu, v akej podobe zanechané potraviny nájdem. Pri troche šťastia vypestujem doposiaľ neznáme antibiotika. Ak ma šťastie obíde, možno v chladničke narazím na novú formu vyspelej inteligencie. Čím dlhšie budú aktuálne opatrenia platné, či už na Slovensku alebo v Českej republike, s o to väčšou istotou sa prikláňam k možnosti číslo dva. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Po výdatnom obede sa vraciam k obrazovke počítača. Zdá sa mi, že svetielkuje akosi vyčítavo. Akoby som ja mohla za tých niekoľko hodín vypisovania si správ s oveľa väčším počtom ľudí, na aký som zvyknutá. Kto ma pozná, vie, že preferujem face-to-face konverzáciu a k odpisovaniu na správy mám vo všeobecnosti nevysvetliteľnú averziu. No keďže momentálne mi sociálne siete poskytujú jedinú možnosť, ako zostať v kontakte so zvyškom ľudskej rasy mimo najbližšej rodiny, snažím sa premôcť. Ale skutočne trpím. Čas zrazu uteká neprimerane rýchlo, ledva pochopím obsahu nasledujúcej kapitoly mojej práce (naivne som si myslela, že nervovým bunkám porozumiem bez väčších problémov), blíži sa súmrak. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ako študentka tesne pred štátnicami som navyknutá vídavať slnko len zriedka. Zväčša bývam tak dokonale oslepená denným svitom, až začínam rozumieť dermatologickým problémom upírov z kníh pre o čosi romantickejšie sa orientujúcu časť populácie. Rýchlo teda vybieham von, prejdem pár kolečiek okolo domu, uprosím sestry ísť sa prejsť do lesa. Vystavujem tvár vytrácajúcim sa slnečným lúčom a silou vôle sa snažím prinútiť všetky bunky tela k čo možno najvyššej absorpcii vitamínu d. Vdychujem svieži jarný vzduch a opäť velebím rozhodnutie nezostávať zavretá v pražskej izbe veľkosti väčšieho akvária. Tam by som mohla vdychovať otvoreným oknom akurát výfuky prechádzajúcich áut, ktorých posledné týždne zreteľne pribúda. Hoci možnosť vyjsť si do záhrady so sebou prináša aj negatíva vo forme kopiacich sa jarných prác a hromady vriec s čerstvou zeminou, beriem to. Negatíva sú v tomto prípade sotva znateľné.

Najpríjemnejšiu zmenu pobytu doma pociťujem večer. Po tom, ako cez deň spracujeme a prediskutujeme najnovšie vládne opatrenia a viac či menej logické koaličné návrhy. Po tom, ako opadne doobedný stres rodičov dostať sestrám do hlavy aspoň časť učiva vo forme nie veľmi prehľadnej online výuky, či po tom, čo vzápätí kapitulujeme pri pokuse vysvetliť stredoškolské matematické poučky. Večer si všetci vydýchneme. Vyťahujeme ošúchané karty a zaprášené krabice, po rokoch spätne študujeme pravidlá a nevieme sa rozhodnúť, či správny smer kartových hier je po alebo proti smeru hodinových ručičiek. Samozrejme, ako tvrdím už od začiatku, správne sa ide po smere. Popritom zabúdame na aktuálne dianie vo svete. Naším najzávažnejším problémom sa stáva počet postupiek či hráč s figúrkou formuly, pretože nikto nechce skončiť s ihelničkou.

Ani seriálové maratóny neprebiehajú tak často, ako keby som celé dni trávila na internáte. Najnovšiu sériu obľúbenej drámy si môžem pozrieť neskôr, štvornásobná výhra v žolíkovi sa však tak skoro opakovať nebude. I keď, aj zajtra je deň.

Napokon zaspávam v izbe, v ktorej som strávila veľkú časť svojho detstva, pri zvuku zapnutého televízora. Zabávam sa na infantilných reality show a zhodnocujem, že by som bola skvelou náhradnou manželkou. Nakoniec jediným zvukom, čo počujem, je ticho. To si vychutnám plnými dúškami, mysliac na sympatického suseda na internáte, čo zvykne zdeľovať svojim známym všetky novinky medzi jedenástou večer a treťou nadránom. Takto ma ruší len ojedinelý šum lístia vo vetre. A ráno občas škrek šialených bažantov.

Natália Wirthová

Natália Wirthová

Bloger 
  • Počet článkov:  4
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Pochádzam z malej dedinky na západnom Slovensku, spadajúcej pod tzv. bratislavskú bublinu. Študovala som biológiu v Prahe, rozhodla som sa prerušiť štúdium, cestovať, vystúpiť z komfortnej zóny a zistiť, čo ma v živote skutočne napĺňa. Považujem sa za veľkého fanúšika memečiek akéhokoľvek druhu, patrím do tímu #catperson a vo voľnom čase občas napíšem nejaký ten literárny skvost. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu